Michal Kožuch
Úryvok z monografie Pitvaroš a PItvarošania (2007, 2008)
Dohoda o výmene obyvateľstva medzi Československou a Maďarskou republikou je pre nezainteresovaného človeka len jedna z udalostí v povojnovej histórii, o ktorej sa môže dočítať v dobovej tlači a dejepisnej literatúre. Napriek viac ako polstoročiu, spomienky na túto udalosť pre tých, ktorých sa to priamo dotklo nikdy nezapadnú prachom. Jedni zostali, druhí odišli. Opúšťajúc rodný dom, miesto svojho detstva, spomienok, ale v srdciach a myšlienkach zostávajú naďalej na Pitvaroši. Stále spomínajú: „to bolo drjov ako sme vyšli vo". Roztrhali sa rodiny, rozišli sa známi. Z odchádzajúcimi Pitvarošanmi odišiel aj „duch a atmosféra" života, ktorý si spoločne budovali. Dnes je to už iný Pitvaros, na aký spomínajú naši starí rodičia. Pre väčšinu presídlených rodín bol rok 1947 návratom do krajiny predkov. Po storočí, tak pútnik opäť putoval hľadajúc svoj nový domov...
Obr. 29: Na Slovákov v Maďarsku sa s výzvou na repatriáciu obracal plagát Martina Benku.
Po skončení druhej svetovej vojny Československá republika (ČSR), ako jedna z víťazných krajín, sa začala vysporiadavať s osobami nemeckej a maďarskej národnosti. Už v Košickom vládnom programe z 5. apríla 1945 sa politické strany CSR rozhodli vybudovať národný štát Čechov a Slovákov bez neslovanských menšín. Pôvodne si predstavovali, že tak ako Nemcov, jednostranne vykážu aj Maďarov, ale na Postupinskej konferencii sa to nepodarilo presadiť. Vtedy československá vláda rozhodla, že navrhne presídlenie Slovákov z Maďarska a Maďarov zo Slovenska cestou výmeny (Krupa, 1999). Návrhy na výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom existovali už od roku 1918. V Maďarsku žil v tom čase rovnaký počet osôb slovenskej národnosti, vytvárajúcich množstvo národnostných územných ostrovov, ako osôb maďarskej národnosti na južnom Slovensku, ktoré však mali výhodu, že žili v demokratickom štáte a na ucelenejšom území, v priamom susedstve s teritóriom Maďarského kráľovstva. Horthyovské teritoriálne požiadavky na obnovu „svätoštefanskej koruny" však nepriali výmene obyvateľstva. Podporovali iredentu a smerovali k odnárodňovaniu Slovákov v Maďarsku (Beňa, 2002).
Po oslobodení slovenských dolnozemských obcí na jeseň 1944 bola založená politická a kultúrno-osvetová organizácia Slovákov a Srbov v Rumunsku a Maďarsku - Antifašistický front Slovanov v Maďarsku (APS). Cieľom AFS bolo vydobytie národnostných práv a úplnej rovnoprávnosti Slovákov v Maďarsku. Po jeho zániku koncom 1948 vznikol Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Slovenské vedenie frontu sa od začiatku zaoberalo myšlienkou repatriácie tunajších Slovákov. Začiatkom roku 1945 ako „iniciatíva zdola", sa nárok na repatriáciu Slovákov najprv prejavil v Čanádskej župe na Pitvaroši, v obci s neveľkým chotárom, značnou vrstvou menej majetných, silne uvedomelých, ľavicovo orientovaných slovenských obyvateľov. To prišlo vhod Československu. Do prípravných prác výmeny obyvateľstva zapojili slovenskú sekciu AFS, ktorá svoju prácu plne sústredila na tento cieľ (Krupa, 1999).
Výmena obyvateľstva po skončení druhej svetovej vojny bola pôvodne zakomponovaná už do podmienok prímeria s Maďarskom. Maďarská vláda však odmietla princíp výmeny. Výmena obyvateľstva bola v súvislosti so zmenami štátnych hraníc, najmä krajín strednej Purópy so Sovietskym zväzom (ZSSR), vtedy frekventovaným medzinárodným inštitútom (ZSSR - Poľsko, ZSSR - ČSR o Zakarpatskej Ukrajine, Juhoslávia - Maďarsko). Československo chcelo výmenou začať celkový odsun maďarského obyvateľstva zo svojho územia. Maďarskí politici sa nevzdávali nádeje na teritoriálne zmeny vo svoj prospech vo vzťahu k Rumunsku, ale i ČSR, a možností, ktoré pre nich vyplývali z využitia ich národnostnej menšiny, žijúcej homogénne v teritoriálnom susedstve.
Mierová zmluva priznala ČSR právo odsunúť osoby maďarskej národnosti zo svojho územia. Maďarský štát odmietal prijať na svoje územie svojich štátnych občanov v nádeji na zachovanie momentálnych alebo budúcich revizionistických možností. Návrh dohody o výmene obyvateľstva bol vypracovaný až po šiestich mesiacoch a Dohoda medzi Československom a Maďarskom bola podpísaná 27. februára 1946. Nadobudla platnosť 15. mája 1946. Podpísali ju Dr. Vladimír Cle-mentis, v splnomocnení prezidenta ČSR Edvarda Beneša, štátny tajomník na ministerstve zahraničných vecí a Dr. János Gyöngyösi, v zastúpení prezidenta Maďarskej republiky, minister zahraničných vecí. Podstatou dohody bol dobrovoľný návrat Čechov a Slovákov žijúcich v Maďarsku. Na výmenu z Československa bolo možné určiť (aj nedobrovoľne) rovnaký počet Maďarov, aký počet Slovákov by prišiel z Maďarska. Počet vymenených osôb bol závislý od úspechov agitácie československej presídľovacej komisie. Sťažovala ho preto sabotáž, hrozby aj zastrašovanie Slovákov prihlásených na výmenu zo strany maďarských orgánov. Sú v živej pamäti ešte správy z Maďarska, hovoriace o nátlaku maďarských úradov na odhlasovanie sa slovenských presídlencov, o prenasledovaní a prepúšťaní zamestnancov zo služieb súkromných a verejných, o odnímaní držby pozemkov pridelených Slovákom v rámci pozemkovej reformy, o odopieraní prídelov potravín a šatstva, o deložovaní z bytov dokonca o ich telesnom týraní. Pre maďarských Slovákov bolo aj problémom opustiť svoj dom, hospodárstvo, ale i stupeň národného uvedomenia. Prisťahovalci si mohli so sebou vziať všetky hnuteľnosti a mali sa stať československými štátnymi občanmi samotným skutkom presťahovania (Beňa, 2002). Ideologickým heslom propagandy bolo: Mať volá roztratené deti do vlasti! Za účelom prípravy presťahovania osôb bola zriadená štvorčlenná Zvláštna komisia. Československá presídľovacia komisia sa už 4. marca 1946 pustila do práce - bolo zriadených 16 obvodných kancelárii. Na riadenie osídľovania presídlených Slovákov bol zriadený Osídľovací úrad na čele s vládnym zmocnencom Dr. Danielom Okálim. V československých okresoch boli ustanovené osídľovacie úradovne, ktoré mali operatívne riešiť vzniknuté problémy.
Oproti krajine, ktorá sa nachádzala v nesmierne ťažkej hospodárskej situácii, idealizovaný obraz Československa, odzrkadľujúci relatívny blahobyt, bol z hospodárskych aj politických záujmov príťažlivý pre chudobnejšie vrstvy tunajších Slovákov (Krupa, 1999). Do februára 1947 sa prihlásilo na výmenu 95 421 Slovákov. Do Československa sa presídlilo 71 787 presídlencov a z Československa bolo presídlených 89 660 Maďarov, čo bolo asi len 12 - 15 % z celkového počtu obyvateľov maďarskej národnosti v Československu. (Beňa, 2002). Výmena obyvateľstva sa prakticky začala 11. apríla 1947. Prvých vypravili Pitvarošanov. Bol to akoby prejav uznania toho, že oni boli iniciátormi akcie (Krupa, 1999).
Dôvody Pitvarošanov na presídlenie:
„Pitvarošania, to akoby si povedal Gemerčania. Priš' do Pitvarosa, akoby si prišiel do daktorej írečitej slovenskejdediny na Gemeri, ba starý ľudový svojráz je ešte zachovalejší. Nárečie, zvyky, kroje,to všetko je u nich ani z maľovanej truhly vytiahnuté, práve, ako tá ich dobrosrdečnosť, pohostinnosť a sporivosť i usilovnosť."
Prečo sa toľko Pitvarošanov prihlásilo na presídlenie a počúvlo hlas volania na návrat do „vlasti predkov"?
Dolnozemskí Slováci za fašistického Horthyho režimu trpeli kvôli národnostnému útlaku. Slovenských nádenníkov na panstvách a v iných oblastiach života vysmievali, urážali a ponižovali. Mládež bola v organizácii Levente vychovávaná k nenávisti voči Slovákom a k okolitým národom, deti boli v školách násilne poma-ďarčované. Peter Zelman (1929) spomína: „Museli sme všade hovoriť po maďarsky. Na škole nás zahriakli: Co zase rozprávaš po slovensky, kde máš ty svoju vlasť? Veď vy nemáte ani svoju vlasť! V štvrtom ročníku učitepitvarošskej školy Kálmán Bérczi priniesol mapu veľkého Uhorska. Ukazoval na ňu a povedal: Toto všetko nám ukradli. Oklamali nás Česi v Trianone a ukazoval na Slovensko. Sedmohradsko zase Rumuni ukradli a južné časti Juhoslávia. Ale my to nezabudneme a budeme o to bojovať!"
K neľahkej národnostnej a sociálnej situácii prispela i násilná evakuácia všetkých obyvateľov Pitvarosa na jeseň v roku 1944 s plánom ich údajnej likvidácie. „Keby na Nagyszénás neboli vyhnali Pitvaroš, ani by sme nešli do Československa. Zároveň v každom dome bolo veľa detí, kde by sme sa bolipomestili? Kde by boli bývali? Nikto nechcel predať role na stavbu domu. Obec bola preľudnená a zeme bolo málo. Kde by sme boli robili?" spomína Michal Hronec (1924).
Obr. 30: Prijatie dolnozemských Slovákov v Československu, u ministra pôdohospodárstva Júliusa Ďuriša v Prahe, v roku 1947.Vzadu, prvá zľava, Pitvarošanka Anna Hudáková. (rodinný album, Pavol a Anna Hudákovci, Sládkovičovo)
Po oslobodení sa politické a hospodárske postavenie obyvateľov začalo meniť k lepšiemu, ale predsudky zostali. Preto propaganda presídlenia našla u Pitvarošanov veľkú odozvu. Čo i z eným batožťokom aj tak póďem, nebudem tu Maďarom na ťarchu! Odznelo neraz z úst Pitvarošanov. Slováci žijúci v Maďarsku na mnohých miestach prijali s veľkým nadšením akcie Presídlovacej komisie. Významným momentom tohto procesu bolo, že tunajší Slováci sa prvýkrát dostali do bezprostredného styku s predstaviteľmi svojho materinského národa. Na agitáciu priaznivo vplývala i agitácia s myšlienkou presídliť Slovákov žijúcich v strednej ajuhovýchodnej Európe, ktorí boli pred dvesto rokmi nútení z hospodárskych anáboženských dôvodov opustiť územie horného Uhorska, dnešného Slovenska. Presídlením do Československa očakávali pokojnejší život, odkiaľ ich už nebude nikto nikdy hnať a urážať.
Príprava na presídlenie
V máji 1945 vyslali Pitvarošania Pavla Ondrusa a Jána Šuľana do Budapešti na slovenský konzulát žiadať podporu na riešenie národnostnej slobody. Z Budapešti ich odkázali priamo do Bratislavy. Pavol Ondrus v liste z Bratislavy napísal: „Volajú nás drahí bratia! Na vás chceme apelovať, aby ste nemali žiadne obavy, aby ste sa vedeli odtrhnúť od hrudy a ísť do krajšej budúcnosti. Poďte domov do svojej vlasti, odkiaľ odišli vaši predkovia pred 200 rokmi!" Tento list bol prečítaný pred verejným zhromaždením vo dvore štátnej školy na Pitvaroši 10. júna 1945. Hneď sa začalo s prípravnými prácami a za jeden deň sa prihlásilo na presídlenie 800 ľudí (Hudák, M., rukopis). Iniciátorom a usmerňovateľom presídlenia bol AFS v Maďarsku. Pobočka AFS v Maďarsku bola na Pitvaroši založená 12. júna 1945. Užší výbor pobočky tvorili: predseda Ondrej Bulík, Pavel Ondrus, Ján Šuľan, Michal Venierčan, Štefan Hudák starší a Michal Uhrin. 7. júla 1945 navštívila 40-členná skupina slovenskej sekcie AFS v Maďarsku Československo. V rámci delegácie navštívili Pitvarošania Ondrej Bulík, Ján Šuľan a Pavel Ondrus Bratislavu i Prahu, kde ich prijal prezident Dr. Edvard Beneš. Na stretnutí sa už konkrétne hovorilo o výmene obyvateľstva medzi Maďarskom a Československom. Peter Zelman (1929) spomína ako Pavel Ondrus, výborný rečník, po návrate z Prahy pred Pitvarošanmi na pľaci vyhlásil: „Drahí moji, idem z Prahy. Priamo od prezidenta Beneša a sme mu naniesli, či by sme sa mohli presídliť. A pán prezident povedal: To chceme, aby ste prišli do svojej vlasti. Mať vás volá!" Odvtedy, ako sa prvý raz rečnilo o presídlení, začalo sa vysvetľovať ľudu, aká je ich situácia v Maďarsku, čo môžu očakávať, ak by ostali a aký život ich čaká na Slovensku. Čo vedeli Pitvarošania o živote na Slovensku?
Obr. 31: Lúčenie s rodinou na pitvarošskej stanici, pred vyzdobeným vagónom, 17. apríla 1947. Prvý rad, zľava: Anna Rohárová, Alžbeta Lehocká, Zuzana Šajbenová, Juraj Šebok, Štefan Jasovský, Druhý rad, zľava: Ján Šajben, Anna Šajbenová, rodená Rohárová, Etela Šeboková, rodená Borošová, Alžbeta Šeboková, rodená Príbelská, Juraj Šebok, Juraj Šebok starší, Anna Lehocká, rodená Šeboková, Pavel Lehocký, Alžbeta Kurucová, rodená Sántajová, Michal Kuruc, Judita Jasovská, rodená Pavlová, Tretí rad, zľava: Michal Kuruc, Michal Kuruc mladší, Alžbeta Kurucová, rodená Šeboková, Juraj Kuruc, Zuzana Šutinská, rodená Kurucová, Anna Sántajová, rodená Rekeňová, Posledná: Mária Rekeňová, rodená Kurucová. (rodinný album, Anna Lehocká, Pitvaroš)
Každý už niečo počul, rovnako dobré, ako i zlé. Vo všeobecnosti si väčšina predstavovala, že konečne budú môcť žiť slobodne, ako Slováci a nikto im nebude stáť za chrbtom, aby ho udal na polícii. Boli presvedčení, že v Československu je poriadok, ako v politickom, tak aj v hospodárskom živote. Spolu s pozitívnou propagandou sa v Maďarsku šírila aj propaganda proti presídleniu. Šírili sa správy, že na Slovensku sú len kamene a hory, domy zbité z dosiek a vraj nebudú jesť chlieb len zemiaky. Preto, keď sa vrátili delegáti z Československa, museli vysvetľovať, ako je to naozaj. Hovorili, aká je tam zem a aký chlieb jedia ľudia. Správy mali Pitvarošania aj z listov Pitvarošanov, ktorí sa presťahovali na Slovensko v roku 1925. V Maďarsku presídleniu predchádzala rozsiahla agitačná kampaň, v rámci ktorej záujemcov o presídlenie navštevovali významní politici z Československa (Gustáv Husák, Ján Lettrich, Daniel Okáli, Karol Šmidke, Viliam Široký). Po dolnozemských obciach chodili agitovať aj evanjelickí farári zo Slovenska. Agitátori organizovali zhromaždenia obyčajne v blízkosti kostolov. Zároveň učili ľudí písať po slovensky a presviedčali, ako sa budú mať po presídlení všetci dobre. Úlohou propagandy bolo získať na presídlenie čo najviac dolnozemských Slovákov, aby sa z Československa muselo vysídliť čo najviac Maďarov. Stretnutia s Pitvarošanmi sa organizovali v kinosále kultúrneho domu a v cirkevnej škole. Miestnosti boli plné zvedavých ľudí. Keď sa na Pitvaroši začalo organizovať presídlenie, v druhej polovici roku 1946, utvorili sa dve skupiny. Jedni, ktorí sa prihlásili na presídlenie a druhí, ktorí o tom nechceli ani počuť. Báli sa, že nedostanú rovnaký majetok. Mysleli si, že všetkých len klamú. Obidva tieto tábory boli presvedčené o svojej pravde. Malo to za následok i verejné vyhrážanie sa jedných druhým, či vybíjanie okien. Nejedna rodina sa rozhádala.
Významnú úlohu zohrala i spätosť Pitvarošanov s obcou a roľou: „Tu som sa na-rodil a tu chcem aj zomrieť. Môj domov je tam, kde sú pochovaní moji predkovia." V prípade, ak jeden z manželov nechcel ísť, rodina sa neprihlásila. Niektorí starší Pitvarošania so slzami v očiach prosili svoje deti, aby ich nezobrali „von". Napriek všot kému, a pod vplyvom už uvedených dôvodov, sa väčšina Pitvarošanov prihlásila na presídlenie. „Boli prípady a dni, keď vôľa a rozhodnutie ochabovali. Zvlášť, keď polícia zatkla predsedu pobočky ASF v Maďarsku Ondreja Bulíka. Alebo keďsmepočuli ako nás napádajú v novinách, v rozhlase a na politických zhromaždeniach. Ťažká to bola skúška našej vytrvalosti. Ale chvála Bohu, dal nám toľko sily ubezpečiť ľudí, že príde chvíľa podpísania dohody o výmene obyvateľstva" (týždeník Sloboda).
Členovia presídľovacej komisie, počas prázdnin učitelia a študenti, chodili po domoch zisťovať záujem obyvateľstva na presídlenie. Spisoval sa i majetok. Zásadou bolo celý hnuteľný a nehnuteľný majetok presídľovaného hmotne a finančne zapísať, komisionálne odsúhlasiť pravosť a skutkový stav ako podklad pre pridelenie nového domu a majetku po presídlení. Väčšina verila, že dostane to isté. Na cirkevnej škole visel plagát s menami presídlencov a miestom presídlenia. Každý dopredu vedel, do ktorej obce a na akú adresu pôjde. Pitvarošania čakali takmer dva roky, kedy príde deň presídlenia.
Obr. 32: Pred odchodom z rodného domu, rok 1947. Zľava: Anna Németová, Mária Námetová, Alžbeta Németová, Pavel Német, Zuzana Németová, Alžbeta Zelmanová, Pavel Német, Alžbeta Németová, rodená Krišková, Alžbeta Németová, rodená Šránková. (rodinný album, Judita Molčíková, rodená Čemanová, Sládkovičovo)
Deň presídlenia
Na jar 1947 pripomínal Pitvaroš úľ pred vyrojením. Všetci boli pripravení. Piatok 11. apríla, v skorých ranných hodinách, dorazili na Pitvaroš autá československej armády a začalo sa sťahovanie. Prvý transport Slovákov z Maďarska išiel z Pitvaro-ša a z Nyíregyházi. Presídlenie a reakcie presídlencov na túto nevšednú historickú udalosť zachytával týždenník Sloboda. Noviny vydával v Budapešti Antifašistický front Slovanov (AFS) od roku 1945 do roku 1948. V novinách zároveň vychádzali zoznamy presídlených občanov, po obciach, do Československa. V Slobode opísal predseda krajinského výboru AFS Pavel Ondrus svoje nadšenie z presídlenia: „Ráno o pol šiestej hodine autá prebiehali pitvarošskými ulicami. Oči sa nám zarosili od radosti, keď sme počuli hluk áut. Vence sa vijú. Každá rodina si ozdobuje svoje auto. Vlak celý je zdobený kvetmi. A ešte sa dobre ani nezvečerilo, keď 11 apríla večer o pol deviatej hodine prvý transport bol hotový. Pri dobrej vôli a vzájomnej pomoci vlak bol naložený už o 10. hodine predpoludním. Veď Pitvaroš už dva roky čakal na svojich batožinách. Čakal a sa aj dočkali No, čo nám pán prezident Dr. Benešprisľúbil, že budeme najprv my, Pitvarošania presídlení, to sa aj stane. S tými autami je v Pitvaroši taký ruch ako v Budapešti na hlavnom námestí. Komisia chodí z domu do domu, odoberá majetky a odovzdáva ich maďarskému štátu. Chlapi pracujú. Jeden zaklincuje bedňu, druhý zase pomáha pri balení a tretí nakladá na auto. Na stanici sa nakladá do vagónov. V chotári, na poli nikto nepracuje. Ešte len ani tí, ktorí sa nepresídľujú. Prišli domov a dívajú sa, neviem s akým pocitom, na našu radosť. Domy zostávajú prázdne. So všetkým sa odchádza. Nezostanú tu ani kone, ani kravy. Nesieme sebou aj ošípané, hydinu, kozy a ovce. Všetko sa nakladá do vagónov. Vypadá to ako za časoch Noáha, keď si všetko čo mal, dal do korába bezpečnosti. Do domov, z ktorých odišli presídlenci, nikto nesmie ísť. Sú prázdne a dáva na ne pozor miestna polícia."
Vojenské nákladné autá s československými vojakmi odvážali od rána hnuteľný majetok (vrecia, drevo, nábytok, duchny, lády) na železničnú stanicu. Tam už stála pripravená vlaková súprava s nákladnými vozňami. Každá rodina dostala niekoľko označených vagónov podľa množstva hnuteľného majetku. Vo vozni boli spolu rodinní príslušníci a nábytok. Statok bol v osobitných vozňoch. Zvieratá boli medzi sebou oddelené. Niektoré rodiny dostali viac vozňov, podľa množstva majetku.
Ľudia nastupovali do vagónov poobede. Na spomienku sa odfotografovali pred svojim domom a s hrobmi príbuzných na cintoríne, aby si do nového domova odniesli pamiatku na rodnú obec. Rozlúčili sa s rodinou, ktorá zostávala, so susedmi a známymi. Lúčenie nebolo ľahké. Trhali sa rodiny, tiekli slzy. Slzy bolesti, ale i slzy radosti a veľké očakávania. Nebolo to tak dávno, pred viac ako storočím, čo 175 rodín nadlackých želiarov opustilo domy v Nadlaku a vydalo sa na Pitvarošskú pustatinu. I tu veľa domov ostalo prázdnych. Odišli bratia, sestry, rodičia, alebo synovia a či dcéry. Piatok podvečer sa vlak pohol, nikto nespieval.
Michal Kriška tesne po presídlení napísal svoje prvé pocity z lúčenia a z príchodu do novej vlasti: „Po ceste každý z nás myslel na tých, ktorí ešte v obci ostali. Bolo nám ich ľúto. Spomínali sme na časy, kedy sme tak veľmi trpeli len preto, že sme Slováci. Spomínali sme na školu, kde sme mali ťažkosti, lebo sme nevedeli dobre po maďarsky, ako nám nič neuznali, náš národ tupili. Ako sa cítim? Ako doma, voľne a dobre. Som nadšený, že som doma a že môžem slovenské deti učiť v tej reči, ktorú ma moja mamička v kolíske naučila a ktorá je vlastne mojou pravou materčinou. Tunajšie pomery sa mi páčia. Pitvarošania, drahí bratia, pozdravujem Vás všetkých a len to Vám zo srdca prajem, aby ste už čím skôr mohli byt'tu medzi nami!"(týzdenník Sloboda).
Na druhý deň vypravili z pitvarošskej stanice ďalší transport. Celá časť odchádzajúca na Slovensko prišla asi v 20. transportoch. Každá súprava sa skladala s približne 50 železničných vagónov, v ktorých si presídlenci viezli nábytok a zvieratá na Slovensko. Prvý transport nebol taký dlhý ako ostatné. Jeden transport predstavoval približne sto osôb. Vo vagónoch jedli i spali. Sedeli na slamníkoch. Po ceste mali niekoľko zastávok, počas ktorých im nosili k vagónom vodu na pitie, pre statok i na umývanie. O starých a chorých sa starali sestry z Červeného kríža, ktoré s nimi cestovali. Cesta trvala tri dni.
Prvý železničný transport s Pitvarošan -mi prišiel do československej pohraničnej obce Parkán (dnešný názov Štúrovo) v nedeľu ráno o 9. hodine. Stanica hýrila zeleňou a národnými farbami. Už niekoľko hodín pred príchodom vlaku sa zhromaždilo na nástupišti miestne obyvateľstvo, školská mládež, zástupcovia úradov a inštitúcií.
Slávnostne vyzdobený vlak so 126 Pit-varošanmi, privítalo miestne obyvateľstvo srdečnými ováciami. Hrala hudba. Po vystúpení z vlaku sa presídlenci zhromaždili pod vyzdobenou tribúnou, kde ich privítal v mene Okresnej správnej komisie Arpád Juhaniak. V mene Osídľovacieho úradu prehovoril k „navráteným bratom - Slovákom" Dr. Gašperík. Dojemnými slovami poďakoval v mene navrátených Slovákov Ján Kováč prezývaný „Rozum". Hovoril o radosti svojej a radosti Pitvarošanov, že lú konečne doma, medzi svojimi. Na hraniciach sa vybavili potrebné formality. Každému vydali presídlenecký preukaz, 300 korún na bežné výdavky a teplú stravu. Zo zbierok amerických Slovákov dostali na cestu balíček s potravinami (salámy a konzervy) a šatstvo. Pitvarošania ich ešte dlho volali „UNRA obleky". Ostatné transporty už takéto balíky nedostali. Slováci z Pitvaroša smerovali do vykladacej stanice Sered. Odkiaľ mali byť rozvážaní do obcí Veľký Máčad (Veľká Mača) a Veľký Fedýmeš (Veľké Úľany). Pri prechode vlakom cez Nové Zámky a Galantu, vítala na staniciach presídlencov hudba. V Galante odbočil transport do Serede. Nákladný vlak so 70 pitvarošskými rodinami prišiel do Serede v nedeľu 13. apríla popoludní, pred treťou hodinou. Vlak na stanici už očakával veľký zástup obyvateľstva. Trubači a hudci húdli, chlebom a soľou hostili presídlencov. Na stanici ich vítali: „Naši drahí bratia prišli." Po vystúpení z vlaku privítací prejav predniesol predseda mestského národného výboru (MNV) a dvom najstarším presídlencom, striebrovlasým starcom J. Póšovi a M. Mikušovi odovzdali krojované dievčatá chlieb, soľ a kyticu kvetov. Potom sa pohol asi dvetisíc ľudí počítajúci zástup pred budovu okresného národného výboru (ONV), kde sa pred zástavami vyzdobenou tribúnou konalo verejné zhromaždenie a oficiálne vítanie presídlencov tajomníkom ONV a zástupcami zákonodarných a vládnych ustanovizní, vojska a Osídľovacieho úradu.
„Dnešný deň je dôkazom pravdivosti nášho hesla Pravda víťazí" vyhlásil vo svojom prejave za Slovenskú národnú radu jej podpredseda Dr. J. Horváth a vyzdvihol veľkú obeť a lásku presídlencov k slovenskému národu. Z politických predstaviteľov bol prítomný i predseda Zboru povereníkov Dr. Gustáv Husák a povereník Dr. Samuel Belluš. V mene armády predniesol pozdrav generál Michal Sirica, zaMaticu slovenskú tajomník Izakovič, za Slovenskú ligu E. Sándor a za Osídľovací úrad Dr. J. Cech. Boli pripravené prestreté stoly s napečenými koláčmi a mliekom v kanviciach. Chlapom núkali slivovicu. Objímali ich. Po pohostení Pitvaroša-nov rozvážali do nových domovov. Významnú a náročnú úlohu pri presídlení mala vyčlenená jednotka Československej armády. Jej poslaním bolo zvládnuť v Maďarsku naloženie všetkého hnuteľného majetku do vagónov pred presunom na Slovensko a na Slovensku zabezpečiť vykládku a rozvoz majetku do vyčlenených domov. Nebolo ľahké zvládnuť také množstvo materiálu, zvierat a ľudí. Zatiaľ čo v Seredi vykladali Pitvarošanov, v Sládkovičove nakladali Maďarov, smerujúcich do Maďarska.
Anna Hroncová, rodená Vargová (1928) spomína na príchod do Veľkých Úľan: „Po príchode nás obkolesili Maďari. Moja mama zabedákala: Pre pána, Jána, kde ste nás to doniesli, veď vy ste nás naspäť do Maďarska doniesli. Boli zvedaví, akí sme. My sme prišli slávnostne vyobliekaní asi si mysleli, že budeme otrhaní. Možno im tak rozprávali, že stade prídu len takí. Vojaci nás strážili i v noci."
Posledná vlaková súprava opustila pítvarošskú železničnú stanicu 14. mája 1947 o druhej hodine v noci. Odišli aj československé nákladné autá poskytnuté k pre-sídľovacej akcii. Obec opustilo 655 rodín, spolu 2 442 osôb. Vyprázdnilo sa 360 domov. Spolu s nimi odviezli 150 koní, 629 hovädzieho dobytka, 3 000 ošípaných, 212 oviec a kôz, 8 219 kačíc a husí, ďalej dve mláťačky, 176 pluhov, 151 brán, 29 sejačiek, 152 vozov a 2 traktory (Bernula, 2000). V Československu Pitvarošanov usadili do šiestich obcí: Veľké Úľany Sládkovičovo, Senec, Reca, Malá Mača a Veľká Mača. Z Pitvaroša odišlo 75 % obyvateľov. Zostalo okolo 200 rodín.
Informácie o presídlení priniesla i dobová tlač
Fotografie z presídlenia (https://vtedy.tasr.sk)
Príchod prvého transportu z Pitvaroša v roku 1947 do Serede
Slávnostné prvítanie najstaršie presídlenca
Slávnostné prejavy a vítanie presídlencov v Seredi v roku 1947
Video z Československého filmového týždenníka z roku 1947 o presídlení a príchodu Slovákov z Pitvaroša (www.youtube.com)
